Košice/Bratislava
28. marca (TASR) - Významnú úlohu pri formovaní sociálno-kritickej
orientácie slovenského výtvarného umenia v medzivojnovom období zohrali
Košice, kde sa sformovala skupina výtvarníkov označovaných ako Košická
moderna. Medzi dedičov jej odkazu patril maliar a košický rodák Július
Jakoby. Už vo svojej rannej tvorbe sa prejavil ako výtvarný glosátor
života košickej periférie a v jeho expresionizmom inšpirovaných dielach
je silný sociálno-kritický akcent.
V centre Košíc, na Alžbetinej ulici, je aj socha od Juraja Bartusza,
znázorňujúca kráčajúceho Júliusa Jakobyho, prezývaného "košický
pustovník", ktorý prežil takmer celý tvorivý život v metropole
východného Slovenska. V utorok 28. marca uplynie 120 rokov od narodenia
legendárneho košického maliara.
Július Jakoby sa narodil 28. marca 1903 v Košiciach. Ako trojročný, v
roku 1906, sa spolu s rodičmi ocitol na lodi smerujúcej do Ameriky. O
rok neskôr sa s mamou a súrodencami vrátil do Košíc, kde ukončil
základnú školu a premonštrátske gymnázium.
Záujem o výtvarné umenie zaviedol budúceho maliara v roku 1922 na
Slobodnú výtvarnú, kresliarsku a maliarsku školu Artúra Podolínyiho v
Budapešti. Zakrátko sa však vrátil do Košíc, kde sa zamestnal ako
úradník, ale v štúdiu výtvarného umenia pokračoval v rámci večerných
kurzov kreslenia Eugena Króna, významného predstaviteľa Košickej
moderny.
V rokoch 1926- 1928 študoval na Vysokej škole výtvarných umení v
Budapešti u profesora Rétiho, ale v druhom ročníku štúdium prerušil,
vrátil sa do rodného mesta, kde žil a tvoril do konca svojho života. Bol
členom výtvarného odboru Kazinczyho spoločnosti v Košiciach (1938-
1944), členom regionálneho umeleckého spolku Svojina (1945- 1948) a od
roku 1949 Zväzu slovenských výtvarných umelcov.
Na prelome 20. a 30. rokov minulého storočia si Jakoby vypracoval
vlastný originálny štýl, ktorého jedinečnosť spočíva v modernom
expresionistickom, grotesknom a symbolickom stvárnení reálneho života
ľudí žijúcich prevažne na periférii. stal sa akýmsi výtvarným kronikárom
Košíc, ale aj osamelosti.
Napriek silnému sociálnemu akcentu sa Jakoby v 50. rokoch 20. storočia
vyhol socialistickému realizmu. Na svojich obrazoch zachytával skôr
osamelého jednotlivca, ktorý nie je súčasťou optimistického či
budovateľského kolektívu. V druhej polovici 50. rokov sa venoval aj
zobrazovaniu ateliéru či autoportrétu.
V expresionistickom vnímaní reality pokračoval Jakoby aj v 60. rokoch,
pričom v ďalšom desaťročí sa v jeho tvorbe prejavili aj prvky
sebaironickej skepsy, ktorou vyjadroval nielen vlastnú osamelosť, ale aj
osamelosť človeka ako takého.
Medzi známe Jakobyho diela patria obrazy ako V bare (1929), Žid (1929),
Asfaltéri (1934), Nad inzerátom (1934), Umelcov interiér (1955), Vlastná
podobizeň (1958), Jedák kačíc (1962), Don Quijote (1963), Deti s
hračkami (1971), Proti vojne II (1974), alebo Pred obrazom (1976).
V Košiciach Jakoby samostatne vystavoval v rokoch 1929 a 1934. Ďalšie
súborné výstavy vo Východoslovenskej galérii mal v rokoch 1965, 1978,
1983, 1987 a 1994. V Slovenskej národnej galérii (SNG) v Bratislave
vystavoval v rokoch 1958, 1983, 1994, v Moravskej galérii v Brne v roku
1972. V roku 1984 daroval kolekciu svojich diel Národnej galérii v
Prahe.
Július Jakoby, zaslúžili umelec z roku 1968, pôsobil v Košiciach až do
svojej smrti 15. apríla 1985, zomrel vo veku 82 rokov. Od roku 1992 mu
vo Východoslovenskej galérii v Košiciach otvorili stálu expozíciu.
0